Posted on: 24. februára 2021 Posted by: Katarína Hanzelová Comments: 0
SPOMIENKY BRATISLAVČANA - Poľná ulica s Borisom Filanom
TOP auto

Mnohí ešte stále nostalgicky spomíname na Bratislavu takú, akú sme ju poznali za našich detských čias. Pripomeňme si ju spolu so spisovateľom ĽUBOŠOM JURÍKOM, pre ktorého je naša metropola neustálou inšpiráciou a celoživotnou múzou.

Poľná ulica patrila v druhej polovici minulého storočia medzi najčarovnejšie bratislavské zákutia. Zdá sa to veľmi dávno, no do detstva je vždy ďaleko – aj zázračne blízko. Aspoň v spomienkach. Medzi Ondrejským cintorínom a Medickou záhradou je Poľná ulica takmer idylickým miestom v samom centre mesta, no necitlivé zásahy charakter ulice zmenili. Kedysi tam na jednej strane stáli nízke dvoj-trojposchodové domce, druhú stranu tvoril múr cintorína a za ním staré, nádherné lipy. Po oboch stranách ulice rástli mocné stromy, ktorým sme hovorili „trnkáče“, a nad ulicou tvorili úžasný zelený tunel. Na jar a začiatkom leta voňala celá ulica a sladký vzduch líp a orgovánu sa miešal s dymom fabrických komínov a parných lokomotív: len kúsok odtiaľ, za železničnou traťou, sa začínala priemyselná zóna. Poľná ulica bola zvláštnym miestom, pretože mala v sebe pôvab periférie, pritom bola len pár sto metrov od centra mesta – kúsok bolo k Metropolke – mali sme tam bujnú prírodu a súčasne fabrické haly a komíny. A ešte ďalej, smerom k Štrkovcu, boli polia so zeleninou…

ČARO STARÉHO DOMU

Náš dom číslo 21 stál na rohu Poľnej a Moskovskej, kedysi údajne patril továrnikovi Pischingerovi, ktorý vyrábal známe oblátky a keksy. Bol to pohodlný jednoposchodový dom v secesnom štýle, pravdaže, po vojne ho továrnikovi vzali a nasťahovali sa doň štyri rodiny. Na prízemí býval Boris Filan. Keď sme sa na veľkom spoločnom dvore stretli prvýkrát, Boris mal päť rokov, ja šesť. Už neviem, o čom sme sa vtedy zhovárali, no muselo to byť niečo veľmi dôležité, pretože sme v rozhovore pokračovali nielen počas 25 rokov, keď sme v jednom dome bývali, ale pokračuje v ňom až dosiaľ. Náš dom (necitlivo!) zbúrali, pretože musel ustúpiť uniformnej panelákovej architektúre, my sme sa z Poľnej odsťahovali, no tie prežité roky a rozhovory sú hlboko v nás. Je to zvláštne, že na jednej ulici, v jednom dome, vyrastali dvaja – s prepáčením – spisovatelia.

ROKY S LITERATÚROU

Budova Gymnázia na Dunajskej ulici pamätá ešte časy monarchie
Budova Gymnázia na Dunajskej ulici pamätá ešte časy monarchie

Roky na Poľnej ulici mali pre mňa veľký význam. Na Poľnej sme mali množstvo kamarátov, boli sme veľká tlupa, dalo by sa povedať – gang z periférie, ale len s Borisom sa dalo hovoriť o literatúre. Aj keď nemožno povedať, že chlapci či dievčatá z Poľnej ulice nečítali knihy, kovbojky, detektívky, mayovky… My sme mali s Borisom k sebe najbližšie, a to nielen pokiaľ ide o literárne záujmy, ale aj fyzickou vzdialenosťou; stačilo vybehnúť na poschodie a už bol Boris u nás, či ja som zbehol k nim: a už sme si mohli požičiavať knihy, rozprávať sa o príbehoch Alexandra Dumasa, Marka Twaina, neskôr aj náročných auto – rov. Chodili sme spolu aj na gymnázium na Novohradskej, Boris bol o triedu nižšie, sedel v jednej lavici s Paľom Hammelom, ktorý býval neďaleko Poľnej. Mňa posadili do lavice – podľa abecedy – s Dušanom Jamrichom. Boris mal vždy dobré knihy a rád mi ich požičiaval (jeho otec Ľudovít Filan bol dramatik a spisovateľ, môj otec Karol Jurík bol šéfredaktor vydavateľstva), a tak sme čítali Kafku, Camusa, Hemingwaya, Do – stojevského, Dashiela Hammeta, Faulknera, Čechova, Zweiga… Nespomínam si, že by sme čítali poéziu, je to zvláštne. Boris možno čítal aj poéziu, ale nič mi o tom nehovoril; možno si inšpiráciu nechával na texty, keď začal robiť s Paľom Hammelom krásne pesničky pre Prúdy. Myslím, že sme jeden druhého podstatne ovplyvnili.

VIAC NEŽ TRIDSAŤ KNÍH

Poľná ulica mala nesmierny vplyv na moju literárnu tvorbu. Napísal som viac ako tridsať kníh, takmer všetky boli preložené do mnohých európskych jazykov. O Bratislave vtedy nevzniklo veľa kníh s témou mesta, hoci takmer všetci slovenskí spisovatelia vtedy už žili v Bratislave. Žili, ale tu nevyrastali: ich korene boli po celom Slovensku. My sme mali korene v Bratislave, priamo na tej čarovnej uličke medzi perifériou a centrom mesta. Podobne ako Julo Satinský, ktorý býval iba o niekoľko ulíc ďalej, na Dunajskej, kde bolo ihrisko a kde sa hrával futbal. Lenže on patril k staršej generácii, s ním sme sa nekamarátili. Až neskôr, keď už kamarátstvo malo iný význam a zmysel. Kamarátstvo, aké sme zažívali my s Borisom Filanom, len tak nevytiahnete zo šuflíka: ktorí dvaja spisovatelia môžu povedať, že sa poznajú a priatelia viac ako šesťdesiat rokov?

Legendárna Dunajská ulica
Legendárna Dunajská ulica
TOP auto

Pridaj komentár