Pridané: 12. mája 2020 Publikoval: Katarína Hanzelová Komentáre: 0
Modré dámy
TOP Auto Bratislava

Urodzená slečna, Šarlota Pálffyová sedela v honosnom kočiari so štvorzáprahom, ktorý ju unášal z červeného Kameňa do Prešporku.  Mala sa stať jednou zo študentiek novovzniknutého vzdelávacieho inštitútu pre mladé šľachtičné Notre Dame. Bola to jedna z úžasných noviniek, ktoré vznikli na dvore osvietenej cisárovnej Márie Terézie.  Už nestačilo, že šľachtická dcéra bola len bohatá a pôvabná. Musela byť aj vzdelaná…

A práve táto novootvorená škola pre vznešené slečny, ktorú otvorili v Bratislave v kláštore Notre Dame bola jednou z najvychytenejších a najslávnejších v celej Európe. Prichádzali sem mladé dámy z najurodzenejších kruhov a vzdelávali sa nielen v hudbe, tanci a cudzích jazykoch, ale aj v geografii a matematike, čo bolo na tie časy  priam revolučnou novinkou.

Tak ako množstvo iných skvelých vecí, ktoré posunuli ľudské dejiny vpred, aj tento vzdelávací inštitút vznikol z iniciatívy jednej, jednej osoby, ktorú inšpirovali udalosti z jej vlastného súkromia.

Tajomná grófka

Grófka Juditha Antonia Oneilová, rodená Maholányiová si v polovici 18 storočia žila celkom obyčajným životom ženy z vyššej spoločenskej triedy. Vyrovnala sa zo skutočnosťou, že jej manželstvo zostane bezdetné a tak svoju energiu a materinskú lásku venovala svojim trom neteriam. Vydávala sa vo vyššom veku, po tridsiatke, v čase, keď sa už pomaly zmierovala s tým, že zostane starou dievkou. No práve vtedy sa na jednej spoločenskej udalosti zoznámila s grófom Oneilom, ktorého pohnuté cesty osudu zaviali z rodného Škótska, až do Bratislavy a preskočila iskra.

Rovnako ako nevieme, čo priviedlo grófa Oneila k brehom Dunaja, je tajomstvom zahalený aj rodinný pôvod jeho manželky Judithy. Archívy sú u nás dosť skúpe a ich pramene dosť povysychali. A hoci to nemožno exaktne preukázať je veľa indícii, ktoré poukazujú nato, že Juditha pochádzala z rodiny arcibiskupa Juraja Pohronca – Slepčianskeho a v ich žilách kolovala, červená, plebejská krv spoločných, slovenských predkov.

Bol to smutný príbeh, no s triumfálnym koncom. Jurajovi rodičia boli obyčajní poddaní na panstve v Slepčanoch, ktorí sa stali obeťami pustošenia tureckých vojsk na našom území.  Zostali po nich malé siroty, ktoré  si osvojili príbuzní.  Juraj sa zhodou šťastných okolností dostal do služieb kardinála Petra Pázmányho, ktorý si čoskoro všimol jeho neobyčajný talent.  Vďaka nemu sa Juraj dostal na štúdiá do Ríma, kde vyštudoval teológiu. A tak sa malý, osirelý pastier postupne vypracoval na nitrianskeho biskupa, kaločškého arcibiskupa a v roku 1666 sa z neho stal uhorský prímas. No počas svojej závratnej kariéry nezabúdal ani na svojich súrodencov. Tí sa vďaka nemu tiež dostali na vyššie priečky spoločenského rebríčka, uzatvárali výhodné sobáše a z jedného takého zväzku sa v nasledujúcom storočí narodila jeho prapra neter grófka Juditha Oneilová.  Už počas dospelosti sa oboznámila s genézou svojho rodu a veľmi rýchlo pochopila akú úlohu hralo vzdelanie v ich spoločenskom postupe. Určite aj preto sa vedomosti stali prioritou jej ambícii a úsilia.

Osvietené storočie

Juditha sa narodila v správny čas a v správnej dobe. Na tróne sedela mladá a inteligentná panovníčka, ktorá vyrazila do boja voči pozostatkom stredovekých poverí a tmárstva. Obklopila sa rovnako pokrokovými ľuďmi, medzi inými aj ďalším Slovákom, Adamom Františkom Kollárom, ktorého pre jeho múdrosť nazývali Slovenským Sokratom a ktorý sa stal otcom veľkej školskej reformy v Uhorsku.

Adam František Kollár
Adam František Kollár

Grófka sa na svojich cestách po Európe zastavila aj v kláštore Stadtamhof pri Regensburgu, kde ju očarili vzdelávacie metódy rehoľníčok, ktoré vyučovali šľachtické dcéry. Niečo podobné túžila priniesť aj do Bratislavy.  Nebolo to jednoduché, ale v roku 1747, získala od Márie Terézie povolenie na založenie takéhoto vzdelávacieho inštitútu a na základe toho pozvala sem šesť rehoľníčok z Regensburgu. V dobových materiáloch je zachovaný opis slávnostný príchod rehoľných sestier do Bratislavy.

„Prvého decembra  1747 vystúpili na na Bratislavskom brehu Dunaja. Tu na ich príchod čakali exelencia biskup von Weizen, Karol Michael gróf von Althann a excelencia Pavol von Balassa s celou bratislavskou vysokou šľachtou. Čelo slávnostného sprievodu Kanonistiek sv. Augustína Notre Dame tvorili biskup von Weizen a gróf Balassa. Po nich nasledovali vozy, v ktorých sa viezli, grófka Mária Júlia Pálffy, komtesa Terézia Draskovicz, grófka Oneilová a budúca matka predstavená – Anna Viktória Werschowetz.  Sprievod uzatváral voz barónky Márie Anny Mednyánskej a pomocnej rehoľnej sestričky Márie Terézie Reitmayerovej. Potom ich zaviedli na Rybné námestie do domu grófky Oneilovej….“

Škola sa stretla s nesmiernym záujmom už od samého začiatku svojho vzniku. Šarlota Pálffyová, nebola jediná, ktorá sem pricestovala zo svojho rodného panstva na Červenom Kameni. Jej „spolužiačkami“ sa stali aj ďalšie urodzené slečny z najvyššej spoločenskej triedy. Spomeňme Alžbetu Nádasdyovú, Marianu a Cecíliu Erdõdyové, Kláru Grassalkovitschovú, Annu Máriu Forgácsovú, Jozefu a Teréziu Csákyové.

Z platieb týchto chovankýň mal kláštor najväčšie príjmy a preto mohol poskytnúť vzdelanie aj dievčatám, z neurodzených a menej majetných rodín. Tak vznikol vnútorný a vonkajší kláštor. Vo vnútornom sa učili a žili šľachtičné, vo vonkajšom zas dcéry pochádzajúce z obyčajných rodín.  Bolo to čosi naozaj priam revolučné v tom osemnástom storočí. Žena prestala byť len sobášnym tovarom a spoločnosť odrazu musela pochopiť, že v tých pôvabných hlavičkách sa nachádza aj talent a rácio. Navyše tu mohli svoje nadanie rozvíjať aj chudobnejšie dievčatá, ktoré nemali na školné, ale systém im umožnil zúročiť ich vrodenú inteligenciu a túžbu po vedomostiach.

„Maturantky“

Portréty prvých absolventiek tejto vzdelávacej inštitúcie sa nám zachovali do dnešných čias. Môžete ich obdivovať v priestoroch múzea na hrade červený kameň. Z plátna sa na nás usmievajú, mladé, dámy v nádherných, modrých šatách podľa barokovej módy. Keď sa na ne zahľadíme trochu pozornejšie, zistíme, že v ich úsmeve nie je len pôvab mladosti, ale aj sebavedomie  mladých žien, ktorým sa vďaka vzdelaniu otvorili úplne nové, životné obzory a ony pochopili cenu svojej osobnosti.

Po skončení školy sa samozrejme vrátili na svoje panstvá. Vydali sa, rodili deti, no poznatky, ktoré nadobudli im už navždy zostali a pomocou nich sa významnou mierou podieľali na správe majetku. Grófka Juditha Oneilová, už ale nemohla sledovať ako sa odvíjal život jej chovaníc. Zomrela niekedy v šesťdesiatych rokoch 18 storočia, presný dátum jej smrti nie je známy. Dielo, ktoré tu po sebe zanechala ju však prežilo, hoci súčasná doba si naň už tiež veľmi nespomína.

TOP Auto Bratislava

Pridaj komentár